Drevorubači v hrdle, diablova tvár a pseudopipík- mimikry zvierat

Autor: Miroslav Petruf | 15.2.2013 o 16:46 | (upravené 4.9.2013 o 20:49) Karma článku: 6,52 | Prečítané:  1353x

V ďalšom pokračovaní série článkov o mimikry v ríši zvierat sa dostávame k perfektným imitátorom s krídlami a k tým živočíchom, ktoré rodia živé mláďatá.

Vtáky patria bez výnimky k tým stvoreniam, ktoré dokážu najviac prekvapiť, a to nielen svojím zovňajškom. Všetci predsa poznáme nadanie papagájov úžasne imitovať slová. Jeden africký sivý papagáj (Psittacus erithacus), Alex, posunul hranice schopností papagájov ešte ďalej tým, že dokázal ľudský hlas a slová využiť tak, ako ich využívame aj my: teda neopakoval len to, čo stále dokola počul, dal tým slovám aj význam. Jeho 100 slovný slovník mu umožnil vypýtať si hrozno, keď bol hladný- a keď namiesto hrozna dostal niečo iné, tak robil neporiadok- a taktiež vymyslel vlastné slovo „ban-erry,“ nakoľko jablko mu pripomínalo chuťou banán a na pohľad nejaké bobuľovité ovocie (1). Alex dokázal mnoho fascinujúcejších vecí, o ktorých budem písať v blogu o dych berúcich zážitkoch ľudí so zvieratami. Entrée je za nami, nech sa páči, hlavný chod:

Vathene cuniculariatáky dokážu svojimi „vbudovanými zvukovými aparátmi“ okábatiť alebo ohúriť kadekoho. Akustickým mimikry disponuje sova Athene cunicularia, ktorá obýva Ameriky. Mnoho ľudí, a pravdaže aj zvierat, sa počas prvého a možno pre oboch nečakaného stretnutia s touto sovou nadmieru zľaklo. A. cunicularia vo vydesenom stave imituje zvuk štrkáča naozaj dôveryhodne. Prvýkrát vedecky potvrdili jej akustické mimikry na University of California. Vtedajší študent Matt Rowe sa pokúsil otestovať reakciu iných zvierat na desivý zvuk sovy A. cunicularia. Tvrdil, že kojoty, jazvece a fretky –teda sovini skutoční predátori- nie sú nápomocné pri takýchto testoch a tak sa rozhodol pre alternatívu: otestoval reakcie sysľov.  Tie sú vystavované riziku kontaktu so sovou aj so štrkáčom, nakoľko obe zvery mu obsadzujú domácnosť. Aj tento pokus sa však zdal problematický, nakoľko niektoré populácie sysľov sa nestretli so štrkáčom po dlhé storočia, ba aj tisícročia. Týmto pádom otestoval sysle, ktoré boli v kontakte so štrkáčom a aj tie, ktoré s nijakým v kontakte neboli, lebo si myslel, že nastane rozdiel v reakciách. Na Roweho prekvapenie, hypotéza vyšla: tie, ktoré so štrkáčom tú česť už mali, sa sovy zľakli a tie, ktoré sa so štrkáčom ešte nespoznali, nereagovali na sovine imitovanie zvuku jedovatého predátora nijak intenzívne, ako ani na jej iné zvuky. Vypočujte si sovin alarm tu.

 

Menura novaehollandiaeImitátorom zvukov na kráľovskom stupni nie sú iné vtáky, než lýrochvosty. Existujú dva druhy, sú to krásne vtáky s pôvabným chvostom a neuveriteľnou schopnosťou imitovať zvuky asi každého druhu. Tieto vtáky osídľujú Austráliu už 15 miliónov rokov. Keď Lýrochvost nádherný (Menura novaehollandiae) obýva oblasti, kde je v kontakte s ľuďmi, stane sa, že sa naučí predviesť kúsok, ktorý od nej nikto nečakal. Fenomenálny David Attenborough nám v jednom z jeho videí predstavuje nadmieru talentovaného jedinca. Aby očaril samičky, rozhrabe si pódium a predvedie sa pred ostatnými tým, že dokonalo imituje zvukové prejavy rôznych vtákov (dokonca 20 rôznych druhov)  v okolí. Neskôr nás vo videu prekvapí. Lýrochvost imituje zvuk spúšte fotoaparátu. Neskôr vydáva zvuk fotoaparátu s motorčekom. Aby si bol istý, že je lepší ako jeho rivali, napodobní zvuk poplašného zariadenia! A aby toho nebolo dosť , čerešnička na šľahačke z jeho repertoáru je napodobňovanie motorových píl a padajúcich konárov- zvuky, ktoré počuje taktiež v okolí. Lýrochvost nemá problém napodobniť ani streľbu, zvuky, ktoré začuje pri stavbách alebo aj detský plač, či samotnú ľudskú reč. Vyžaduje si to úžasnú koordináciu hlavy, krku, zobáku a hlavne hlasiviek, a zrejme aj zvukovú verziu fotografickej pamäte, ktorá sa dokonca prenáša z generácie na generáciu. Pozrite si vtáčika a vypočujte si jeho prenikavý hlas tu- je to dych berúce.

ptilopsis leucotis premenaVtáky však nie sú profesionáli iba v imitovaní zvukov! Existuje pár druhov sovy, ktoré dokážu meniť tvar, aby tak naznačili predátorom, že sa s nimi neradno zahrávať. Také žijú napríklad v Amerike, ale aj v Afrike. Ptilopsis leucotis žije na juh od Sahary a má neuveriteľnú schopnosť „meniť svoj tvar“ podľa toho, aký veľký predátor sa k nej snaží dostať.

Nakoľko tieto vtáky nie sú príliš veľké, ich obranný mechanizmus im musí pomôcť k tomu, aby sa zdali mocnejšími. Tým pádom jedna z jej tvárí, ktorú využíva na odplašenie, jej pomáha akosi sa zväčšiť. Keď jej ukázali o trošku väčšiu sovu, P. leucotis sa na mieste zohla dopredu, krídlami okolo seba vytvorila akýsi „plášť,“ vďaka ktorému sa jej vyzerala byť väčšia. Uprený pohľad a vyhrážanie otvoreným zobákom dodalo na autentickosti jej premeny. To však nie je všetko! Druhá tvár tejto sovy je o čosi desivejšia. Pravdupovediac asi najdesivejšia, akú som u vtákov videl. Pri ohrození väčším predátorom sa P. leucotis natiahne, telo vykrúti do boku, aby sa zdalo štíhlejšie, stiahne tvár, prižmúri oči a nahodí pohľad „máš obrovský malér.“ Tento vskutku diabolský pohľad sa zdá byť dokonalou obranou proti útokom a táto sova nie je jediná, ktorá ho využíva. Sovy Megascops asio žijú na východe Severnej Ameriky a používajú rovnakú metamorfózu. Nuž patrí im aj zaujímavé volanie, ktoré sa podobá záhadným vokálom, ktoré počujeme hrať v pozadí hororových filmov.

Ptilopsis leucotis

Aby sme sa však dostali bližšie k nášmu kraju, podvádzať, nie tak úplne svojím vzhľadom, dokáže hlavne kukučka (Cuculidae). Existuje viac druhov, no veľa z vás už isto vie, že kukučka je známa svojou prefíkanosťou a zlým rodičovstvom. Tento vták totižto kladie vajíčka do cudzích hniezd a necháva tak svoje mladé na starosť iným vtákom.

kukučie vajíčko v hniezde trsteniarika

Kukučky sú často vyberavé, čo sa týka výberu hniezd, do ktorých svoje vajíčka kladú z toho dôvodu, aby si „adoptívni rodičia“ nevšimli rozdiel medzi vlastnými a nevlastnými vajíčkami. Vajíčka kukučiek sa tak neuveriteľne podobajú na vajíčka iných druhov aj čo sa týka veľkosti, farby a fľakov na škrupine. Nuž keď sa kukučka vyliahne, rastie rýchlejšie a často neskôr menšie a slabšie „nevlastné sestry a nevlastných bratov“ z hniezda vyhodí, aby dospelé jedince kŕmili iba ju. Často sa stáva, že dospelá kukučka rozbije vajíčka cudzích vtákov, keď do hniezda uloží svoje. Čiže pozor, to pokojné kuk-kú len utajuje vražednú identitu.

 

Mimikry u cicavcov nie je práve častým zjavom. Sú to zložitejšie organizmy a veru predstava, že by sa jeden z nás dokázal autenticky tváriť ako napríklad vlk je skôr desivá. Aj tak existuje pár druhov, ktorým evolúcia darovala obranyschopnosť, ktorou sa majú podobať na iné jedince alebo ani nie tak úplne na iné jedince.

Cryptoprocta feroxFosa (Cryptoprocta ferox) je najväčší predátor (cicavec) žijúci na rajskom ostrove Madagaskar. Obrovský ostrov, nazývaný aj ôsmy kontinent, je známy svojou unikátnou faunou a flórou, veľa druhov žijúcich na Madagaskare nemáme nikde inde. Medzi tie patrí práve aj fosa. Je to jedinečný tvor a má charakteristický znak, vďaka ktorému je okolo fosy veľa otáznikov. Až má mladá samičia fosa 2-3 roky, narastie jej na klitorise zvláštny útvar (2). Nazýva sa aj pseudophallus, je to výrastok, ktorý majú taktiež samičky hyeny škvrnitej (Crocuta crocuta), ale len u fosy sa stretávame so zmiznutím tohto útvaru. Pseudophallus jej totiž počas dospievania opäť zmizne. Je zrejmé, že ich táto črta má chrániť proti útokom alebo predčasným oplodnením vďaka tomu, že sa tak podobajú na samce.

Vačica virgínska (Didelphis virginiata) je vtipné stvorenie. Dokáže narábať chvostom ako veľa primátov a tento vačkovec sa takisto vyznačuje zvláštnym nechtom na zadných nohách. Impozantným druhom sebaobrany nielen u tohto zvieraťa, ale aj u pavúkov, chrobákov, hadov a iných, je tzv. self-mimicing (sebanapodobňovanie- tak zvláštne, ako to znie) a to jednoducho- hraním sa na mŕtvolu. Veľa väčších predátorov sa o mrciny nezaujíma a keď zistia, že sa agresívne hnali za nejakou zdochlinou, vyložia nohy na plecia a idú kade ľahšie. Vačice to však nerobia úplne samovoľne. Pokiaľ nie sú vystavené obrovskému stresu, väčšinou len robia hluk a snažia sa ubrániť ako len vedia. Keď sa však naozaj veľmi boja, padnú na zem, vystrčia von jazyk a z análnych žliaz vypustia nechutne páchnucu zelenkavú látku. Tu sa stretávame aj s mimikry vo forme pachu. Niekedy tento ich stav trvá dlho- až do 6 hodín; dýchajú menej a aj srdce im bije pomalšie.

Didelphis virginiata

Nabudúce sa pozrieme na varovné črty zvierat a hlavne, či ich varovanie je naozaj vždy opodstatnené. V ďalšom a teda poslednom článku zo série mimikry zvierat si teda povieme o zvieratách, ktorých sfarbenie vskutku naznačuje, že sú jedovaté a aj o tých, ktorých napodobňovanie sfarbenia jedovatých druhov slúži iba na sebaobranu.

Ďalšie zdroje:

(1) Morell, V. "Minds of their Own" v "National Geographic" Marec 2008, str. 42-48

(2) Veringová, K. a Knauer, R. "Obrazový atlas Ohrožené druhy zvířat" 2012

 

Zdroje obrázkov:

Athene cunicularia

Menura novaehollandiae

Ptilopsis leucotis premena

Ptilopsis leucotis

Vajíčka

Cryptoprocta ferox

Didelphis virginiata

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?