Človek, zviera a zážitky na celý život!

Autor: Miroslav Petruf | 8.5.2013 o 17:15 | (upravené 4.9.2013 o 20:47) Karma článku: 8,15 | Prečítané:  755x

Tento blog vás zavedie do magického sveta ľudí, ktorí majú so zvieratami dych berúce zážitky, ale na konci príde čas aj na zmyslenie sa.

Ale začnime s peknými vecami. Čo peknými! Úžasnými! Najprv si povieme o ľuďoch, ktorí si úžasne nažívajú v bezprostrednej blízkosti relatívne nebezpečných zvierat. Takým človekom je napríklad Kevin Richardson, etológ, ktorý žije s levmi, hyenami a leopardmi. Veľa z vás má isto doma psa alebo mačku. Psy zbožňujú, keď ich parádne pohladíte, jemne poprehadzujete zo strany na stranu a oni začnú okolo vás skákať, potom si sadnete na zem, zvalia sa na vás a hra pokračuje. Kevin má takéto zážitky s hyenami, hryzú sa navzájom, zabávajú sa. Sám sa pravdaže pri nich veľakrát nepekne zranil, ale má dominantnú rolu. Zamyslite sa čo by ste vy spravili v takomto momente (od 23. Sekundy)

Blízko sa však dostáva hlavne k tým zvieratám, ktoré pozná od ich narodenia. U nich má rešpekt- napríklad u levice Pelokghale, ku ktorej išiel po tom, ako porodila mláďatá. Veľakrát samice nepustia k mláďatám ani ich otcov, ale Pelokghale Kevina pustila a čo je viac- ponúkla mu na pohladkanie svoje novorodené mláďa. Takýto kontakt so zvieratami je naprosto jedinečný. Keď príde k starším levím mláďatám, skočia na neho a plné lásky ho začnú oblizovať. Keď vezme jednu hyenu na jazdu vo svojom aute, ukáže jej žirafy, ktoré hyenu veľmi rady oňuchajú... iba v jeho prítomnosti. Kevin ponúka dobrovoľné práce v jeho rezervácii a natočil veľa dokumentárnych filmov. Pozrite si jedinečný film o ňom a jeho práci, Dangerous Companions.

Shaun Ellis

Shaun Ellis však život so zvieratami vzal tak trochu doslova. Najznámejší je vďaka chovu troch vlkov. Matka ich opustila a tak ich začal vychovávať od narodenia. Shaun ich naučil vyť, naučil ich chápať jeho dominantnej pozícii, naučil ich loviť. A tak s nimi jedol čerstvé surové mäso priamo z tela koristi, mimikou, zvukmi a správaním udržiaval hierarchiu svorky a dával im najavo čo môžu a čo nemôžu robiť. Žil s nimi takmer nonstop a keď vyrástli, nadišiel čas báť sa. Vlky, ako aj iné sociálne zvieratá, u ktorých hierarchia funguje, sa totiž postupom času budú uchádzať o post alfa samca. Shaun však stále žije a naďalej sa o vlky zaujíma a stará, pomáha im k prežitiu v prírode a jeho práca a chápanie spôsobu ich života sú jedinečné.

AlexPoďme však na chvíľku ďalej od šeliem a povedzme si o jednom jedinečnom papagájovi- o jednom africkom sivom (Psittacus erithacus) menom Alex. Mnoho ľudí si dodnes myslí (a potvrdilo sa to v diskusných príspevkoch pod jedným mojím blogom), že zvieratá sú akoby roboty, ktoré fungujú podľa toho ako sú naprogramované. Nezdá sa mi, že veľa ľudí chce a dokáže prijať fakt, že nielen ľudia dokážu rozmýšľať.

Najkrajším príbehom o veľmi inteligentnom stvorení, ktorého mozog je veľký (malý?) ako lieskový oriešok, je príbeh o Alexovi. Irene Pepperberg, ktorý vyštudovala na Harvard University priniesla ročného afrického sivého papagája, Alexa, do svojho laboratória v roku 1977. Začala ho učiť slová s tým, že ak pochopí čo hovorí, bude sa ho môcť pýtať otázky a on jej odpovie. Tým pádom by zistila ako vidí svet on. U mnohých zvierat sa stretávame s úžasnými schopnosťami, ako je používanie rôznych nástrojov (orangutany, šimpanzy ba aj morské vydry dokážu s nástrojmi úžasne narábať bez toho, aby ich človek k tomu naučil), dobrá pamäť nikdy nie je zlá, schopnosť vnímania vlastnej existencie nie je u mnohých zvieratách taká, ako napríklad u ľudí, a taktiež sú niektoré zvieratá neuveriteľne kreatívne. Alex povedal svetu: ja toto všetko mám.

Jeho tréning trval tridsať rokov a neskončil do jeho smrti v roku 2007. A tak Alex preriekol: „Want grape.“ (Chcem hrozno). Nič iné. Ak dostal banán, spravil bordel, ak dostal čerešňu, opäť robil rámus. Zaujímavé pri ňom bolo hlavne to, že vymyslel svoje vlastné slovo! „Ban-erry.“ Jablká mu totižto pripomínali chuťovo banán a tvarom čerešňu (berry). Alex dokázal bez problémov narátať do 6, ale číslo 7 mu robilo problém. Učil sa, lebo zrejme chcel, netúžil po odmene, trénoval, precvičoval si zvukovú schránku a keď jeho mladší papagájí kolegovia spravili pri výslovnosti chybu, povedal im, aby hovorili jasne: „Talk clearly!“ Stále však jeho talent nekončí. Irene vzala zelený umelohmotný kľúčik a zelenú umelohmotnú šálku. Podišla k Alexovi a spýtala sa: „Čo je rovnaké?“ Alex sa zamyslel a povedal: „Farba.“ Irene pokračovala: „Čo je odlišné?“ Alex sa zase zamyslel a preriekol: „Tvar.“ Pravdaže, nakoľko Alex nemal pery, niektoré hlásky vysloviť správne nevedel. Dokázal však počítať a odlíšiť materiál, z ktorého boli veci vyrobené, čo je väčšie, čoho je koľko, atď. - pozrite si video. (2)

Paulova "učiteľka"Tulene leopardie (Hydrurga leptonyx) nie sú práve najbezpečnejšie tvory s ktorými sa oplatí zahrávať, ale nie sú zďaleka tak nebezpečné ako vyzerajú. Síce si veľmi radi pochutia na tučniakoch a jeden vedec zraneniam od tuleňa v roku 2004 podľahol, Paul Nicklen má s jedným takýmto tvorom zaujímavú skúsenosť. Keď si predstavíte tuleňa, zjaví sa vám milunký tanečník z Morského sveta, ktorý váži tak 50-60 kíl a veľmi rád tlieska. Leopardie tulene majú vyše 450 kíl a merajú vyše dvoch alebo troch metrov. Príbeh Paula Nicklena na Antarktíde začal tým, že pod jeho loďkou chytala tučniaky jedna obrovská samica. Šup ho do vody, Paul držal pred sebou svoj veľký fotoaparát a zachytil neuveriteľne nádherné momenty. Po chvíli sa tuleň upokojil a odišiel. Netrvalo však dlho a vrátil sa, a začal chytať pred Paulovym nosom tučniaky ostošesť. Zdalo sa mu, že mu ten tuleň ukazuje ako loviť. Prijal ho zrejme asi ako predátora na návšteve a povedal si: chudák ide umrieť hladom, tak mu ukážem ako na to! Znie to síce ako antropomorfizácia, ale keď tuleň zistil, že sa Paul s jeho obrovskou hlavou (lebo si zrejme myslel, že fotoaparát je jeho hlava) nechytá, začal mu nosiť mŕtve tulene a chcel mu ich do úst (fotoaparátu) natlačiť! Keď ani to nefungovalo, začal Paulovi hádzať tučniaky na hlavu. Tuleň sa asi nahneval a začal vyfukovať bubliny na znak varovania, ale zase raz odišiel a neskôr sa vrátil s ďalším tučniakom. Keď prišla zozadu k Paulovi ďalšia samica tuleňa, prvá ju ihneď odohnala, vzala jej uloveného pinguina a opäť ho dala Paulovi. Takéto zážitky ostanú v mysli človeka celý život.

Paulova "učiteľka"

Tieto a mnohé iné zážitky sú jedny z najnádhernejších vecí, aké sa ľuďom môžu prihodiť. Človek si uvedomí tú silu prírody, jej krásu a keď sa dostane do života zvierat, svet pre neho vyzerá úplne inak. Vo svete sa však nestretávame len s peknými príbehmi, a viac ako zvieratá ubližujú ľuďom keď sa cítia byť ohrozené, ubližujeme im my. Nedávny vedecký výskum potvrdil, že veľké množstvo zvierat vyhynulo v Austrálii ešte predtým, ako sa tam biely človek dostal, to je pravda. Kdekoľvek však ideme a nech je naša rasa hocijaká, bez zastavenia zvieratá hubíme na základe hlúpych povier, stereotypov a fóbií. Ročne sa zabije vo vodách tejto planéty v priemere 100 miliónov žralokov (a to sú len tie nahlásené), zhruba 11 tisíc každú hodinu. Medzi rokmi 1580 a 2007 bolo nahlásených „až“ 64 usmrtení žralokom modrým (Carcharodon carcharias), ktorý bol námetom aj k filmu Čeľuste, síce jeho zobrazenie je veľmi klamlivé. 1. mája vyhlásili za vyhubeného krásneho leoparda obláčikového (Neofelis nebulosa). Môže za to hlavne rúbanie stromov a ľudská nenásytnosť kožuchmi. Medzi rokmi 1600 a 1900 vymieral jeden živočíšny druh každé 4 roky. Od roku 1900 do 1950 to bol jeden vyhynutý druh ročne. 1950-1990 jeden druh denne. A teraz... teraz to je zrejme ešte horšie (1). To, že tučniačik vyzerá zlatšie ako vlk, o ktorom si každý myslí, že je nebezpečný neznamená, že je vlk o niečo viac menejcenný.

za akú cenu?

Nedávno som videl nechutné video z Indie, kde upálili leoparda a jeho spálené, ešte živé, telo držali v klietke, šťuchali do neho paličkami až kým neumrel. Ďalší ľudia zbierajú trofeje, niektorí zabíjajú zvieratá kvôli nezmyselným poverám o magických liečivých schopnostiach. Človek vyhubil v jednej oblasti predátora a tak sa tam premnožili srny- tie požrali celú úrodu. Je dôležité, aby človek chápal prečo je biodiverzita dôležitá, a o tom napíšem článok v blízkej budúcnosti. Môj odkaz pre vás však nateraz je: podporujte vzdelanie, podporujte pokrok a podporujte kvalitu života, a predovšetkým podporujte ľudskosť, nielen ľudí. Lebo často prídeme na to, čo zlé sme spravili len vtedy, keď niet cesty späť.

Ďalšie zroje:

(1) Čeman, R, "Živý svet- zvieratá" 2001

(2) Morell, V. "Minds of their Own" v "National Geographic" Marec 2008, str. 42-48

Zdroje obrázkov:

1 2 3 4 5

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?